Na Slovensku to nie až také zlé

Autor: Gabriel Huraj | 25.10.2011 o 18:54 | Karma článku: 9,15 | Prečítané:  1430x

Cestujem dosť často hromadnými prostriedkami, hlavne medzi Sabinovom a Spišskou. Stretávam sa so sprievodcami, šoférmi. Jednu vec si však uvedomujem až teraz. Sprievodcovia aj šoféri na týchto tratiach sú celkom milí. Sem tam prehodíme pár slov. Nepoznám ich podľa mena.

Je to jedna z mojich slabostí. Tváre si však pamätám veľmi dobre. Vždy sa mi vylepší nálada, ak niečo medzi sebou prehodíme a usmejú sa. Sprievodcovia či šoféri autobusov to naozaj nemajú ľahké, hlavne ak natrafia na nejakú vulgárno-agresívnu spoločenskú komunitu.

Minule sa tiež vo vlaku stalo, že dvaja mládenci mali na plné pecky pustený mobil. No proste des a hrúza. Ja sa ozvem vždy, keď mi to vadí, ale taká sprievodkyňa čo má robiť v takýchto prípadoch. Raz si ku mne prisadla jedna pani sprievodkyňa tak okolo 50-ky, či si môže prisadnúť. No a ja si rád podebatím o problémoch, starostiach či radostiach aj s neznámym  človekom. Človek potom hlbšie spozná problémy iných a tie jeho sa mu môžu zdať už iba ako zabudnutá banalita.

No vždy ma poteší, ak sa ľudia usmejú. Púšťam sa do debát s mladšími ročníkmi, so seniormi, ale aj s odborníkmi. Keď si pokecám s mladšími ročníkmi, hneď omladnem. Človek potom zistí, že chyba je naozaj niekde inde. Málokto ich niekedy vypočuje. Ich problémy a starosti. Mnohokrát na nich nemajú čas ani len ich rodičia.

Podobné je to so seniormi. Na nich pre zmenu už zabudli aj ich deti a cítia sa byť v spoločnosti nadbytoční. Nemá si s nimi kto pokecať, vypočuť si ich ponosy a zanadávať na spoločnosť, alebo toho či oného politika. Mnohokrát by nám mohli byť vzorom pre svoje jednoduché pohľady na riešenie problémov. Nám sa ich však nechce počúvať, už to nie je v móde.

Mám svojich obľúbených známych - neznámych. Čašník z jednej reštaurácie, od ktorého by sa mohli iní učiť, ako sa správať k hosťom. Pozdravíme sa aj na ulici. Podobne je to s rehabilitačnou sestrou, tetou v stánku, predavačom v obchode, pracovníkmi na daňovom úrade, v zdravotnej poisťovni či dokonca aj na ministerstve hospodárstva J atď.. Nepoznám mená všetkých, ale viem, že sú milí a aj keď nezarábajú milióny, sú pravdepodobne šťastní.  Inak by z nich nemohla vychádzať taká pozitívna energia. To sa nedá naučiť, to musia mať v sebe.

Podobne je to s kamarátmi či známymi. Mám naozaj kopu priateľov a to nielen na Facebooku J. Spomenúť sa však všetci nedajú. Kto ma pozná, vie, že nie som bohatý, čo sa týka financií, ale čo sa týka historiek a zážitkov,  tie by som nevymenil ani za nič na svete. Idú dušičky a tak nezabudnem ani na tých, čo tú už nie sú, aj keď na nich nezabúdam ani počas roka, jednoducho niečo medzi nebom a zemou tu bude vždy a s úsmevom to ide vždy lepšie.

 A tak sa chcem poďakovať tým neznámym sprievodcom, sestričkám, čašníkom či predavačom za ich úsmev. Ten poteší vždy viac ako namosúrená tvár a strohé vystupovanie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Film roka vyhlásili dvakrát, Oscara má Moonlight (minúta po minúte)

Muzikál La La Land vyhral šesť cien, ale na konci večera sa udial veľký trapas.

DOMOV

Kocáb: Kisku už dlho uznávam, ocenenie ma šokovalo

Pre SME hovorí, že je hrdý slniečkar. S tvrdou silou nemáme šancu.

KULTÚRA

Oscar nemá logiku. 5 dôvodov, prečo vyhral Moonlight

Mal šťastie, že nie je sci-fi.


Už ste čítali?