Kusturicov Undergroud

Autor: Gabriel Huraj | 14.12.2011 o 20:04 | Karma článku: 6,89 | Prečítané:  915x

Konečne som natrafil na poriadny film s kvalitnou myšlienkou. O Kusturicovi je zbytočne písať, jeho filmy sú obrazom doby, v ktorej žijeme. Začínajú veselo, ale končia veľmi smutne. Smiech cez slzy, ktorým nás obdarováva tento režisér, je na zamyslenie.

Hoci je to film z polovice 90. rokov, vôbec nezostarol. V Juhoslávii som bol minimálne päť krát. Potom už som bol iba v rozdelených samostatných štátoch po vojne. Ešte v mojich detských časom som navštívil Savudriju, Hvar, Split, Brač...  Obraz zbombardovaného Splitu bolo niečo hrozné. Je to iné, ak ste tam nikdy neboli, alebo ak to miesto poznáte. Ľudia, ktorých si pamätám spred vojny, boli milí, prívetiví, sem tam sme zakšeftovali s kávou a nafukovačkami. Pre nás bola Juhoslávia zázračným štátom. Nezávislá od ZSSR aj od západu. Premietali sa tam filmy, ktoré boli u nás zakázané. Mali v obchodoch taký tovar, aký sme my mali v TUZEXE. Tito bol na každom obrázku a ľudia si ho vážili, kult osobnosti fungoval.

 Je pravdou, že po smrti Tita začali narastať národnostné trenice. Začala sa centralizácia, ale  nie o tom som chcel. Jednoducho takýto štát musel padnúť. Bol silný ako pre Západ, tak aj pre Východ. V duchu hesla „rozdeľuj a panuj“ začala vojna. Na začiatku to boli len dva- tri výstrely a potom to prepuklo do najväčšieho vojnového konfliktu v Európe po druhej svetovej vojne. Mocnosti si s tým vôbec neporadili (tak ako vždy doteraz). „Vojna nie je vojnou, pokiaľ brat nezabije brata.“ Žiaľ, táto veta z filmu je až bolestne pravdivá. Obrazy, ktoré používa Kusturica, sú pre fajnšmekrov známe. Ježiš visiaci dole hlavou, nevesty s dlhými povievajúcimi závojmi, či všadeprítomná a dokonalá Bregovičova hudba.

Tento film patrí do skupiny mojich TOPOV, ktoré si kedykoľvek rád pozriem pre ich posolstvo. Zároveň po nich siahnem vtedy, keď si myslím, že je mi zle a nedarí sa mi. Vtedy sa mi moje problémy stratia a zdajú  sa neskutočne banálne. Tu len spomeniem okrajovo film, na ktorý nemôžem zabudnúť a týka sa koncentračného tábora v Osvienčime – Šedá zóna. Nie je to síce Kusturica, ale na tento film je potrebný silný žalúdok. Človek sa zamyslí nad tým, ako sa môže takto správať k niekomu druhému. „Človek človeku vlkom“ sa tu vôbec nedá použiť. Urážame tým ríšu zvierat a samotného vlka.

Preto aj to, čo sa stalo v bývalej Juhoslávii, pôsobí ako memento. Memento nanajvýš aktuálne. Vojny a lokálne konflikty sa stali našou súčasťou a už začíname byť voči nim apatickí. Kosovo a jeho násilné odtrhnutie od Srbska, Palestína, Irak, Síria, Libanon, Afganistan, Kurdistan (myslím národnostné územie), o Afrike ani nehovorím. Malé lokálne konflikty na každom rohu. Pravdepodobne budeme voči nim imúnni dovtedy, kým sa nedotknú priamo aj nás.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?