Problém je skôr v tom, že mládeži a všeobecne aj športu ako takému, sa venuje veľmi malá pozornosť. Ak by sa venovala aspoň zo stotiny taká pozornosť rozvoju pohybových aktivít Slovákov, ako výstavbe diaľnic, tak by sme mali asi majstrov sveta vo všetkých disciplínach. K našim vrcholovým športovcom sa správame macošsky. Ak vyhrávajú, je to super, fandíme im. Ak prehrávajú, máme tu kopec kritikov a mudrcov. Tak nech začnú sami športovať a ja im budem fandiť. Nech si platia tréningy, trénerov, športovú výstroj. Nech cestujú do zahraničia, pretože na Slovensku na niektoré športy nemáme ani len vytvorené podmienky a nech si po víťazstvách žnú svoje vavrínové vence. Budem len rád. Nech im potom závidia ich zárobky a začnú kritizovať, koľko zarábajú a za čo!
Závisť je jednou z chorôb nášho národa a nevieme si vážiť tých, čo pre nás niečo robia. A vrcholoví športovci to skutočne robia. Propagujú našu krajinu lepšie ako politici a celá vládna špička. Naša závisť sa naplno prejavila aj na futbalistoch a ich odmenách. Ja sa však pýtam, kto by dokázal lepšie pozitívne spropagovať našu krajinu? Áno, nevyhrali sme. No a čo. Možno už nikdy nebudeme majstri sveta, ale ostane nám nádej. Je hanbou štátu, že si nevie podržať takýchto ľudí. Čo robia zodpovedné ministerstvá v otázke rozvoja športu! A to nielen vrcholového, ale aj masového. Kedysi bolo sto jarných kilometrov, odznaky zdatnosti. Cvičiť sa jednoducho muselo. Dokonca aj spartakiáda bola raritná v celom svete. Jedno však bolo na tom zlé, že sa muselo a niekedy sa asi veľmi nechcelo. Preto je potrebné nahradiť slovíčko musieť - slovíčkom chcieť. Jednu takú krajinu súčasnosti som mal možnosť navštíviť. Bolo to Estónsko. Tam asi naozaj športuje každý. Teenager príde zo školy, ide na dve hodiny na bežky, alebo do nejakého súboru, či krúžku. Veď šport je zároveň najlepšou prevenciou proti drogám, fajčeniu, alkoholu či obezite. Či už rekreačný, alebo profesionálny.
No nečudujem sa ani rodičom, ktorí by chceli dať svoje deti na profesionálnu dráhu. Je to naozaj drahé. A tu by mal nastúpiť štát a ministerstvá, ktoré to majú v správe. Ja o ich činnosti neviem vôbec nič, pritom majú inštitúcie, ktoré sa tým zapodievajú a sú platené z našich daní. Tak nech ich zrušia a prerozdelia financie na takéto projekty. Nech sa kompetentní konečne spamätajú. Táto situácia je už naozaj kritická. Nech radšej za tých 20 km diaľnic postavia bazény, strelnice, dráhy a chodníky pre cyklistov, športové ihriská, dráhu pre kanoistiku, nech opravia skokanské mostíky atď.
A preto fandím a budem fandiť nielen hokeju, ale všetkým našim športovcom v dobrom aj zlom. Či sa im už bude dariť alebo nie.
